Brankovský vodopád (790 m n.m.) sa nachádza na západnom okraji Nízkych Tatier, v lesoch pod vrchom Veľký Brankov, prí ústí do Revúckej doliny. Výškou 55 m je najvyšším vodopádom v Nízkych Tatrách a tretí najvyšší na Slovensku.

Vodopád padá z mohutných skalných zrázov známych ako Kurucké skaly. Vytvorený bol prepadom horského potôčika na vápencovom skalnom stupni, ktorý je výrazne viditeľný. Jeho prietok je relatívne stabilný, približne 3 l/s. Vodnatosť toku je však ovplyvnená výdatnosťou zrážok v jednotlivých ročných obdobiach. Povrch skalnej steny vodopádu je mierne členitý, čo vytvára mnoho menších plošiniek (tzv. políc) a kaskád. Toto miesto má zaujímavú klímu, mocne tu cítiť prúdenie a miešanie chladného a teplého vzduchu. Najvhodnejšou dobou na návštevu Brankovského vodopádu je obdobie po roztopení snehov alebo po väčších dažďoch. Osobité čaro má však i v zime, pri tuhších mrazoch, kedy vytvorí prekrásny ľadový stĺp s množstvom priehľadných cencúľov.

Patrí medzi päť slovenských vodopádov, ktoré sú vyhlásené za národné prírodné pamiatky (v roku 1980). Hlavným dôvodom ochrany je vodopád a jeho bezprostredné okolie. Súčasťou územia sú aj ochranné lesy. Priemerný sklon svahov je 75 %. Lesy patria k jedľovo- bukovému a smrekovo-jedľovo-bukovému lesnému vegetačnému stupňu.

Veľký Brankov (1 134 m n.m.) je hôľnatý vrchol nachádzajúci sa v najzápadnejšej časti Nízkych Tatier, na jednom z bočných hrebeňov výrazného vápencového vrcholu Salatín. Okolie vrcholu je budované vápencom a svojim tvarom pripomína scenériu veľkofatranských hrebeňov. V minulosti sa toto územie pomerne intenzívne využívalo na chov dobytku, bolo tu vybudovaných viacero salašov.

Vďaka trávnatému porastu a odlesneniu poskytuje ďaleké výhľady, hlavne na vrcholy Veľkej Fatry aj Nízkych Tatier.

Brankov (1 177 m n.m.) sa nachádza v strede brankovského hrebeňa, ktorý je bočným hrebeňov Salatína. Nachádza sa v západnej časti Nízkych Tatier, nad Revúckou dolinou. Časť hrebeňa medzi Brankovom a Veľkým Brankovom striedajú lúčnaté scenérie s Brankovským salašom so zalesnenými plochami s menšími poľanami. Ide o pekný, ostrý skalnatý hrebeň s vápencovými skalami a s pekne vymodelovanými borovicami. Na niektorých miestach skaliska sa odkrývajú obmedzené výhľady smerom na Veľkú Fatru a do priľahlej Revúckej doliny.

Ostré (1 087 m n.m.) alebo tiež Ostrô je vrchol nachádzajúci sa v Nízkych Tatrách, južne od Ružomberka. Počas SNP bol obsadený jednotkami povstaleckej Šiestej taktickej skupiny, ktorú na krídlach podporovali partizánske oddiely. 6. septembra 1944 tu bolo vybudované silné pásmo obrany, odkiaľ mohli v septembri a októbri povstalci sledovať dolinu Váhu. Z pozorovateľne na vrchole kopca boli schopní efektívne riadiť delostreleckú paľbu a tým narúšať nemeckú prepravu a transporty. Zároveň tak bránili nemeckým jednotkám v prieniku k Banskej Bystrici.

Ťažké boje o vrchol prebiehali od polovice septembra do októbra 1944. Povstalci okolo Ostrého odrazili 14 nemeckých útokov, pričom v bojoch zlikvidovali 300 nepriateľských vojakov a ďalších 136 zajali. Jednotke sa nakoniec podarilo uniknúť z nemeckého obkľúčenia v priestore Ostrého a prebojovať sa k Bielemu Potoku, kde sa spojili s ostatnými povstaleckými jednotkami.

Biely Potok (515 m n.m.) je mestská časť Ružomberka. Rozkladá sa po oboch brehoch rieky Revúca v ústí Revúckej doliny, ktorá oddeľuje pohoria Veľká Fatra a Nízke Tatry. Prvá zmienka o obci pochádza zo 14. storočia, kedy bol Biely Potok uznaný za jednu z ulíc Ružomberka.  História obce a Ružomberka je takto dodnes naviazaná. Obyvatelia obce sa živili poľnohospodárstvom, chovom oviec a domácimi remeslami. O okolí obce bola zaznamenaná aj ťažba železnej rudy. Rozvoj obce zaznamenáva vzostup koncom 19. storočia, kedy bola neďaleko obce vybudovaná prvá továreň na spracovanie drevoviny.

V roku 1908 bola v obci vybudovaná úzkorozchodná železnica spájajúca Ružomberok s kúpeľným mestom Korytnica. Počas obdobia SNP v okolí obce prebiehali intenzívne boje medzi povstalcami a nemeckými jednotkami.