Ostrôžky sú horský krajinný celok v oblasti Slovenského stredohoria. Pohorie budujú vulkanické horniny a ich pyroklastiká, na severovýchodnej strane granodiority jadrového pásma. Podobne ako ostatné celky Slovenského stredohoria, aj Ostrôžky vznikli v priebehu neogénu v dôsledku rozsiahlej sopečnej činnosti. Vrchovinový reliéf sopečného pohoria má charakter náhornej planiny naklonenej mierne na juh, ktorú hlboko zarezané doliny konsekvetných tokov rozčlenili na menšie celky. Medzi Tisovníkom a Madačkou prebieha rázsocha Páleniska (769 m n. m.), medzi Madačkou a Tuhárskym potokom je rázsocha Braliec (817 m n. m.), medzi Tuhárskym a Budinským potokom je rázsocha Jasenia (771 m n. m.) a medzi Budinským a Krivánskym potokom je rázsocha Uhliarska (647 m n. m.). Ostrôžky okrem najsevernejšej časti zasahujú celé do Novohradu. Hranica medzi Novohradom a Zvolenskou stolicou prebiehala po hlavnom hrebeni Ostrôžok. Najvyšší vrch Ostrôžok je Ostrôžka (877 m n. m.).
Pohorie Ostrôžky je bohaté na pozostatky sopečnej činnosti (Budinská skala, Kamenné vráta). V Tuhári sa nachádza jediný mramorový lom na Slovensku. Pre pohorie je typické kopaničiarske osídlenie v roztrúsených horských usadlostiach - lazoch. Osadníci od 13. storočia osídľovali postupne od juhu ľudoprázdne územie náhornej plošiny a zakladali si tu malé obce v miestach pôvodne dubových a bukových pralesov.

Podkriváň (443 m n.m.) je obec ležiaca v úzkej doline Kriváňskeho potoka, ktorý preteká pod ostro sa zvažujúcimi svahmi Javoria, pričom v nižšie položenej severozápadnej časti obce je potok zo severu ohraničovaný svahmi Slovenského rudohoria. Prvá zmienka o lokalite je z roku 1736, bola zaznamenaná na mape Samuela Mikovíniho. Od roku 1742 sa uvádza už ako obec Trhanowa, neskôr ako Divin-Oroszi a od roku 1927 pod dnešným názvom Podkriváň. Obec bola známa tkaním plátna. V osadách Horná a Dolná Bzová boli pôvodne sklárne, v ktorých sa vyrábalo nazelenkavé duté a tabuľové sklo. V obci bol tu aj pivovar.

Javor (821 m n.m.) je druhý najvyšší vrch v pohorí Ostrôžky. Leží nad obcou Podkriváň. Masív sa nachádza v severnej časti pohoria. Javor dominuje celej severovýchodnej časti pohoria. Na vrchol vedie značený chodník z Podkriváňa a na južnom úbočí stojí turistická chata. Vrch je cieľom tzv. Novoročných výstupov a zároveň dal názov Regiónu Javor. Túra na Javor je mimoriadne atraktívna, strieda sa na nej les a šíre lúky s nádhernými výhľadmi, predovšetkým na Poľanu a Podpoľanie. Lúky sú často zdobené solitérne rastúcimi stromami, ktoré oblasti značne pridávajú na fotogenickosti. Na vrchole sa nachádzajú pekné andezitové skalky, drevený kríž s vrcholovou knihou a vysielač, ktorý ako jediný lokalite nepridáva na kráse. Nesúvislý lesný porast vrcholu Javora umožňuje obmedzený rozhľad. Z vhodných miest je možno vidieť okolité vrchy Ostrôžok, no tiež Javorie, Kremnické vrchy, Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Poľanu a Veporské vrchy. Juhovýchodným a južným smerom vidieť viaceré pohoria v Maďarsku, vrátane najvyššieho vrchu krajiny - Kékes.

Divín (265 m n.m.) je obec nachádzajúca sa pod pohorím Ostrôžky, na polceste medzi Detvou a Lučencom. Obec je bohatá na historické pamiatky a turistické atrakcie. Okrem stredovekého hradu sa v obci nachádza renesančný kaštieľ s opevnením a monumentálny dvojvežový kostol zo 17. storočia. Neďaleká vodná nádrž Ružiná, vybudovaná začiatkom 70. rokov 20. storočia, sa stala lákadlom pre turistov zo Slovenska i zahraničia. V okolí obce sa zachovali pozostatky baníckej činnosti z prvej polovice 20. storočia v podobe opustenej podpovrchovej bane, v ktorej sa ťažila magnezitová ruda. Tá bola lanovkou dopravovaná do neďalekej Lovinobane, kde sa spracúvala v podniku na výrobu žiaruvzdorných tehál.

Hrad Divín (305 m n.m.) je gotický hrad - zrúcanina, nachádza sa v obci Divín. Hrad bol postavený niekedy na prelome 13. a 14. storočia[2] na ochranu cesty do stredoslovenskej banskej oblasti. Po prvýkrát sa spomína v roku 1329. V roku 1559 bolo vybudované nové predhradie s modernými obrannými prvkami (bastión a dve nárožné bašty). Ani tieto opatrenia však nezabránili, aby ho v roku 1575 po dlhom obliehaní a ohrozovaní nedobyli Turci, ktorí ho okupovali až do roku 1593, kedy ho naspäť dobylo kráľovské vojsko. Hradu sa stali osudnými lúpežné výčiny jeho majiteľa Imricha Balašu – roku 1679 ho cisárske vojská dobyli a vyhodili do vzduchu. Zrúcanina hradu je bezplatne a celoročne prístupná. Počas konzervačných prác môžu byť niektoré časti hradu zatvorené, alebo k nim obmedzený vstup.